Nikola Bíziková Nie je žiadnym tajomstvom, že cestovanie milujem. Dlho som na ňom milovala len to objavovanie nových miest. Časom som sa začala zaujímať viac o kultúru, ľudí a život v danej krajine. Začala som si uvedomovať, že v zahraničí sa cítim častokrát lepšie ako na Slovensku, a vtedy prišla prvá myšlienka so začatím života v inej krajine. Čím viac som cestovala a objavovala, tým viac sa táto myšlienka prehlbovala. Ani neviem ako a z myšlienky sa stal sen.
Keď sme s Domčom končili vysokú školu, mali sme veľké plány. Chceli sme ísť po škole na Work&Travel, zarobiť a cestovať. Avšak prišiel Covid, ktorý nielen nám, ale aj väčšine ľudí plány skomplikoval. Work&Travel sme nechali plávať, presťahovali sme sa do Bratislavy, prenajali si náš prvý spoločný byt a začali pracovať. Po pár mesiacoch sme tému zahraničia opäť otvorili. Chceli sme sa odsťahovať na Bali a pracovať ako freelanceri (klišé plány viem). Pre Covid bolo Bali dlho zatvorené a keď sa konečne otvorilo, o mesiac sa opäť uzavrelo. Po niekoľkých mesiacoch sme sa zhodli, že čakať už viac nemôžeme a je čas sa posunúť ďalej. Zahraničie sme opäť uzavreli a keď sme si uvedomili, že sa do zahraničia asi nedostaneme, adoptovali sme si nášho psíka Swena, ktorého sme už dlho chceli.
A potom prišla vojna na Ukrajine, ktorá opäť otvorila tému. Čím viac bola situácia na Slovensku horšia (zdražovanie potravín, politická situácia a pod.), tým sme viac zvažovali odchod. Kamarát, ktorý žije a pracuje vo Švajčiarsku, nás volal, aby sme prišli k nemu žiť a pracovať. Porozprával nám všetko potrebné, čo by sme mali vedieť, ak by sme sa rozhodli ísť. Ako jedna z možností znela veľmi dobre, no chceli sme byť otvorení všetkým možnostiam.
Jeden večer sme si spoločne sadli a začali sa rozprávať. Zistili sme, že od plánov odísť na Bali sa naše predstavy odchodu poriadne líšili. Domčo chcel ísť do vyspelej krajiny, v ktorej by sme mohli lepšie zarobiť a ušetriť viac peňazí ako doma. Chcel ísť do krajiny, ktorá má hory a zimu, teda žiadne tropické krajiny. Ja som naopak chcela ísť niekam, kde by som mohla pokračovať v mojej práci, teda to znamenalo ísť do veľmi lacnej krajiny, kde by mi môj plat bohato stačil a chcela som veľa cestovať. Museli sme zobrať aj do úvahy, že máme psíka, teda okruh sa zúžil na Európu, aby sme s ním mohli cestovať autom.
Naše rozdielne predstavy boli natoľko rozdielne, že už to vyzeralo, že nikam nepôjdeme. Ani jeden z nás nechcel ustúpiť vo svojej predstave, pretože vedel, že ak to urobí, bude nešťastný.
Bez kompromisov by sme sa nepohli
Uvedomili sme si, že buď urobíme kompromisy, alebo sa nepohneme. Najväčším kompromisom bola rozhodne moja práca. Ja som sa jej za žiadnu cenu nechcela vzdať. Viem, je to veľmi sebecké, ale tvrdo som makala, aby som bola tam, kde som a nechcela som to len tak zahodiť s vedomím, že máme v pláne sa po nejakom čase vrátiť na Slovensko. Počuť, že sa jej mám vzdať, bolo pre mňa naozaj ťažké.
Domčo si to uvedomoval, a preto prišiel s prvým kompromisom a nápadom zároveň. Možnosť so Švajčiarskom sa mu veľmi páčila, pretože spĺňala kompletne jeho predstavu. Ak by sme sa dokázali uživiť s jeho švajčiarskym a mojím platom, plus niečo ušetriť naviac, nevadilo by mu, ak by som pracovala z domu. Nápad sa mi pozdával, preto som prišla s kompromisom, že ak budem môcť pracovať z domu, je mi jedno, do akej krajiny pôjdeme, kľudne aj Švajčiarska. Tak sme dali hlavy dokopy, s kamošom sme zrátali približné mesačné náklady na život a zistili, že by to šlo. Dokázali by sme sa nielen uživiť, ale aj ušetriť značne viac peňazí, ako na Slovensku. Ako dobrým bonusom bolo, že Švajčiarsko má neskutočne krásne hory a prírodu, ktorú môžeme za ten čas precestovať. Obaja sme teda s nápadom súhlasili.
Boli obavy?
Boli. S tak veľkým rozhodnutím musia prísť. Nebudem konkretizovať všetky, pretože čo trápilo nás, nemusí trápiť vás. Každý sme iný. Čo vám ale môžem podariť, dajte svoje obavy vašej polovičke alebo rodine najavo. Dusiť ich v sebe môže neskôr spôsobiť nepríjemné situácie, a takto sa im môžete vyhnúť alebo ich aspoň zmierniť. Možno to znie moc prehnane alebo mudrlantsky, ale fakt to pomáha. Povedať o niektorých obavách Domčovi bolo ťažké, no zároveň sa mi veľmi uľavilo. Aj Domčo mal obavy, síce iného charakteru ako ja, ale mal. Preto sa nebojte, mať obavy je úplne prirodzené.
Taktiež je dôležité si povedať, kto bude mať čo na starosti. U nás bolo jasné, že Domčo bude väčšinu dňa v práci, a preto ak s ním budem chcieť stráviť aspoň trochu času cez deň, musím mať na starosti väčšinu povinností. Teda upratovanie, venčenie, varenie, nakupovanie a podobné aktivity budú moje záležitosti.
Potom prišla otázka “čo s cestovaním”. Pre mňa bolo dôležité porozprávať sa aj o tejto téme. Poznám sa, viem, že budem chcieť objavovať krajinu, ale rovnako som si uvedomovala, že tam nebudem sama a nemôžem myslieť sebecky a tlačiť druhého do niečoho, čo by mu bolo nepríjemné. Dohodli sme sa, že si víkendy budeme striedať. Jeden víkend bude mať Domčo čas pre seba a svoje aktivity a ten druhý pôjdeme spolu na výlet. Samozrejme to neznamená, že to budeme striktne dodržiavať, išlo iba o to, urobiť si v tom jasno, aby sme boli spokojní obaja.
Vlastne, všetky tieto veci, či už obavy, povinnosti a pod. sme vždy riešili spolu. Chceli sme, aby sme si to tam spolu užívali a nie sa zožierali a neznášali za to, čo ten druhý chce alebo robí. A celé to je vlastne len o tom. Rozobrať si každý možný detail, byť k sebe úprimní, netlačiť sa (alebo druhého) do rozhodnutí, ktoré nie sú po chuti a hlavne byť si nápomocní, pretože rozhodnutie odísť nemusí byť vždy najľahšia voľba.
Sťahovanie bytu
Túto kapitolu by som najradšej celú preskočila 😄 Náš odchod bol totiž mojou nočnou morou. Keďže Domčo pracoval do posledného dňa odchodu, nemal veľa času mi pomáhať, a tak väčšina balenia ostávala na mne. Začala som baliť už mesiac a pol pred odchodom. V prenajatom byte sme žili dva a pol roka a mali sme kopec vecí, tak som chcela začať v predstihu. Veci sme nemohli jednorazovo zbaliť, ako to pri sťahovaní väčšinou funguje. Najpoužívanejšie veci sme si potrebovali zobrať so sebou, veľa vecí sme potrebovali za ten mesiac a pol ešte používať, a tak som na to išla postupne. Balila som najmenej potrebné veci a postupne ich nosila k rodine vždy, keď sme k nim išli cez víkend. Rodina totiž nebýva v Bratislave, a aby sme nejazdili zbytočne hore dole, tak som sa snažila tieto cesty využiť čo najekonomickejšie.
Balenie išlo celkom dobre, aspoň zo začiatku. Veľmi som sa tešila a začínala si uvedomovať, že naozaj odchádzame. V tomto období mi však začali chodiť nové a nové ponuky práce, ktoré sa len veľmi ťažko odmietali, pretože ma kariérne posúvali. Boli to ponuky náročné na kreatívnu tvorbu a ja som sa z nich pochopiteľne tešila.
Robiť viacero vecí nemusí byť náročné, ak v tom máte balance. Ja som ten svoj rýchlo stratila. Navyše som veľmi poriadkumilovný človek a pracovať a žiť v rozsťahovanom byte začínalo byť pre mňa čoraz náročnejšie. Snažila som sa všetko stíhať, no stres, únava a každodenné povinnosti ma dobehli. Zlomilo ma to. Nenávidela som každý nový deň, zobúdzala som sa vystresovaná, nevyspatá, unavená a bez známky šťastia. Napriek tomu, ako som sa cítila, musela som v práci podávať najlepšie výkony, pretože som nechcela, aby bol klient nespokojný. Musela som naďalej baliť našich 8769846984 vecí, aj keď som často mala chuť hodiť do bytu zápalku, aby to už celé skončilo.
Pre mňa sa celé toto sťahovanie zapísalo do najnáročnejších období v živote. Vôbec som nechápala, ako som sa do toho stavu dostala. Myslela som, že celé to prebehne hladko, veď mám dostatok času a vždy som vedela veci stíhať. Nebola som pripravená a o to viac ma to položilo. Najhoršie na tom bolo, že až na pár ľudí o tom, ako sa cítim, nikto netušil. Ani nemohol, pretože som to na sebe nedávala poznať. Uzavrela som sa do bubliny “práca/sťahovanie” a odstavila všetko okolo mňa. Takmer som sa kvôli tomu nerozlúčila ani s najbližšími priateľmi, pretože v spoločnosti ľudí som trpela.
Odstupom času si uvedomujem, že ak by som nezobrala novú prácu alebo prijala pomoc s balením skôr, mohla som tejto situácii predísť. A možno nie, ktovie. Každopádne som rada, že toto obdobie je za mnou. Niekedy aj taka banálna vec ako balenie, môže vyústiť do niečoho tak nepríjemného a ťažkého.
Týždeň pred odchodom sa povinnosti zo zoznamu konečne len škrtali a nepribúdali. Veľká vďaka patrí Domčovej mamine, ktorá celý týždeň odnášala veci z bytu preč a ušetrila nám veľa času, inak by sme plánovaný odchod nestihli. Posledný deň sme sa išli takmer zblázniť. Zistili sme, že polovica vecí nám nevojde do auta, a tak som musela všetko ešte raz prebaľovať. Nakoniec sme to zvládli, Domčo predviedol svoj najlepší výkon v tetrise a napráskal auto, ako to len šlo. Zničení sme ľahli do postele, stále si neuvedomujúc, že zajtra opustíme náš byt a už sa nikdy nevrátime.
Prvý deň vo Švajčiarsku
Vo Švajčiarsku sme mali pôvodne bývať u nášho kamoša, no nakoniec sa táto možnosť nepodarila. Platí tu totiž zákon, ktorý určuje, že v každej izbe môže byť iba jedna osoba alebo manželský pár. To, že to nepôjde, sme zistili až neskôr, no našťastie sa ponúkol iný kamoš, ktorý mal akurát voľnú izbu v byte, takže sme mohli ísť k nemu. Vlastne, ak by sa neponúkol on, asi by sme tu nakoniec ani neboli. Vybaviť si tu ubytovanie je veľmi náročné a rôzne obmedzené, takže sme mali naozaj veľké šťastie.
Do mesta Laupersdorf, kde aktuálne bývame, sme prišli okolo 8 večer. Kamoši nám pomohli vyložiť veci a unavení sme ľahli do postele. Úprimne, prvé dni sa nejako špeciálne nelíšili od tých doma, čakalo nás vybaľovanie, ktorého som mala už nad hlavu, ale aj zariaďovania izby, na čo som sa zas tešila.
Zariadenie izby som mala vymyslené už dávno, a preto som si niektoré veci pripravila ešte doma. Posteľ, resp. matrac bola jediná vec, ktorú sme museli kúpiť, pretože izba bola úplne nezariadená. Matrac nám kúpili kamoši v predstihu a stál nás cca 500 € so zľavou. Nechcela som kupovať žiadne nové skrine, pretože sme nemali v pláne zostávať. Preto som namiesto veľkej skrine použila staré regály z balkóna, tie som doma premaľovala na čierno a výborne nám teraz slúžia na odkladanie vecí. Na vrch sme dali ťahavé kvety, aby vytvorili akoby stenu, ktorá by miestnosť rozdeľovala a zároveň robila tieň od pracovného stola. Do regálov sme nakúpili rôzne krabice na odloženie menších vecí, aby na ne zbytočne nesadal prach a izba pôsobila upratanejšie.
Na oblečenie používame skladacie vešiaky a priestor pod nimi využívame na odkladanie topánok. Spodné prádlo som šikovne uložila do papierových boxov, ktoré sú nenápadné a pekne zapadajú do izby. Pracovný stolík sme rovnako neplánovali kupovať, a tak sme hľadali, či niekto nepredáva alebo nedaruje na marketplace. Za pád dní sme našli jeden naozaj perfektný a hneď sme išli poň. Je veľký, priestranný a výborne sa na ňom pracuje. Keďže pracujem z domu, potrebovala som svoje pracovné miesto, kde by som mala kľud a mohla sa sústrediť na prácu. Pri dverách máme menší regál s priestorom na odkladanie kľúčov a vecí, ktoré používame najčastejšie, tak aby boli hneď po ruke.
Každá časť izby je dobre premyslená, aby sme sa tu cítili čo najviac príjemne, a, úprimne, je to lepšie, ako som čakala. Presťahovať sa na nové miesto je veľká zmena, a preto vytvorenie priestoru, v ktorom sa cítite dobre, je podľa mňa dôležité, obzvlášť, ak v ňom budete tráviť veľa času, ako napríklad ja.
Aké sú naše pocity po mesiaci bývania?
Ani jeden z nás rozhodnutie zatiaľ neoľutoval. Sme už kompletne zabývaní a postupne si zvykáme na nový režim. Pohodlie, ktoré sme mali v starom byte, nám síce chýba, ale je to len o zvyku. Chalani, s ktorými bývame, sú super, máme tu skvelých kamošov, s ktorými trávime veľa času, a aj keď sú niektoré dni pracovne alebo emočne ťažšie, sme tu jeden pre druhého. Máme v pláne sa časom aj pracovne viac rozkukať, takže sa veľmi teším aj na túto časť. O pár mesiacov začína letná sezóna, a s ňou príde naše obľúbené kempovanie. Vždy sme snívali o živote v horách, a to, že bývame v dedine obklopenej horami, je pre nás splnený sen. Úprimne, ešte stále neverím, že sme tu, a veľmi sa teším, kam nás celé toto rozhodnutie v živote posunie.
Veľa ľudí (hlavne na sociálnych sieťach) som videla podobne odcestovať, ale vždy som mala pocit, že to bola pre nich hračka. Keď sme to začali riešiť my, zistila som, že to nie je taká hračka. Vlastne som si začala myslieť, že to takto máme len my. Až po nejakom čase, keď som sa rozprávala s kamošmi a známymi, ktorí nám rozprávali, aký veľký rešpekt majú pred tým, čo ideme urobiť, som si uvedomila, že to predsa nie je ľahké a možno sa to deje viacerým, len o tom možno verejne nehovoria, obzvlášť nie na sociálnych sieťach.
To je hlavný dôvod, prečo som sa rozhodla napísať tento článok. Chcem ním ukázať, ako vyzerala naša cesta a že nebola taká ľahká, ako sa mohla zdať. Pretože ak by som nepovedala o našich problémoch kamarátom, alebo na sociálne siete dávala len to pekné, mohol by mať človek pocit, že všetko išlo hladko a jednoducho. A ja nehovorím, že u niekoho to tak byť nemôže. No ak by som ja vedela, že to môže byť až takýto boj, bola by som lepšie pripravená.
Tento článok je pomoc pre ľudí, ktorí rozmýšľajú nad odsťahovaním sa do inej krajiny, a dať vám vedieť, že ak riešite podobné veci, nie ste jediní. Alebo aj to, čo by vás pri rozhodovaní mohlo čakať. Verím, že som vám aspoň takto pomohla, a ak máte akékoľvek otázky, kľudne sa pýtajte v komentári alebo mi napíšte na môj instagram, rada vám odpoviem na čokoľvek.
Ahoj a cestovaniu zdar!
Nika
