Nikola Bíziková Ako dieťa ma Texas z amerických filmov vždy fascinoval. Divoká príroda, kovboji na rančoch, živá hudba v baroch a ródeá. Proste divoký Texas, ktorý chceš zažiť. Ducovi som o tom básnila vlastne vždy, keď sme vytiahli tému Ameriky.
Ako náhodou sme týždeň pred plánovaním celej cesty do Ameriky pozerali dokument o Národnom parku Big Bend, ktorý sa nám páčil. A hádajte čo? Áno, nachádzal sa práve v Texase. Moja radosť nemala hranice. Nielenže sme ako prvú zastávku amerického tripu vybrali New York (môj najväčší cestovateľský sen), ale aj sme sa dohodli, že dáme roadtrip po Texase. Double splnený sen. Ešte aj teraz, keď o tom píšem, nemôžem tomu uveriť.
Plánovanie sa môže zdať ľahké, ale nie je
Plánovanie tripu bolo úplne na inej úrovni, ako niekde tu po Európe. Predstavte si, že hľadáte informácie, podujatia a atrakcie v krajine, ktorá je 14-krát väčšia ako Slovensko. Nič jednoduché. Možností je veľa a času málo.
Takže, kde začať? Priority. Hlavný dôvod výberu Texasu bol Národný park Big Bend, v ktorom sme chceli stráviť neurčito dní, takže to bola priorita číslo 1. Ďalej sme v Amerike chceli vidieť NBA zápas, a keďže v New Yorku sme mohli byť len dva dni, hľadali sme zápasy v texaských mestách. Bingo. Dallas Mavericks hral presne v deň nášho plánovaného príletu. To nám pomohlo rozhodnúť sa, do akého mesta v Texase priletíme. No a naša posledná priorita bola NASA Space Center v Houstone, ktoré by ste v Texase nemali vynechať.
Takže, tri priority by sme mali, a tým pádom sa nám vyrysovala aj nejaká tá trasa roadtripu. Plus-mínus som porozhadzovala jednotlivé dni na dané miesta, aby som sa vedela časovo orientovať. Presuny z Dallasu do Národného parku a z Národného parku do Houstonu trvali každý do 10 hodín, takže hneď dva dni nám odpadli cestovaním. Ďalej som hľadala všetky zaujímavé podujatia, ktoré sa v Texase počas marca konali. Veru našla som pár zaujímavých vecičiek ako napríklad World’s Largest Rattlesnake Roundup, kde sa konala súťaž v jedení štrkáčov, Miss Texas mala vybrať najkrajšieho štrkáča a podobné zábavky. Napriek tomu, že ma toto podujatie veľmi lákalo, môj strach z hadov bol silnejší a tak sme ho radšej vynechali. Našla som však aj iné zaujímavé akcie, no, žiaľ, mnoho z nich nám dátumovo nesedeli alebo boli príliš ďaleko od miesta, kde sme sa mali nachádzať a zachádzky by sa nevyplatili.
Chceli, alebo skôr ja som veľmi chcela vidieť živé ródeo. Hľadala som spomedzi desiatky možností v rôznych mestách, kým som našla ródeo v Austine, ktoré tam máva každoročne v marci ProRodeo šou a trvá cca 3 týždne. Vybrala som ho preto, pretože ma najviac zaujalo a okrem ródea (s koncertom v cene) ponúkalo napríklad výstavu dobytka, zábavný park s kolotočmi a mnohými ďalšími atrakciami. Len tak-tak nám to vyšlo, aby sme stihli predposledný deň tejto šou, dokonca sme kvôli tomu aj zmenili plány, aby sme to stihli. No poviem vám, že nič lepšie som v živote nezažila.
Tiež som chcela zažiť živú hudbu v bare, vidieť krásny ranč so stádom koní a kovbojmi, no niečo také nejde len tak vygoogliť. Takže som si nakoniec povedala, že to nechám na náhodu. A dobre tak. Po mojich, do detailu naplánovaných výletov z minulosti to bola príjemná zmena a vlastne tak trochu aj potreba pre mňa. Nechcela som stráviť hodiny googlením všetkého. Texas je fakt obrovský a už len pri hľadaní “Čo vidieť v Houstone” na mňa vybehla stovka webov s radami a miestami, ktoré som vedela, že aj tak nemáme šancu stihnúť vidieť.
Rozhodli sme sa, že NBA v Dallase, Národný park Big Bend a NASA Space Center v Houstone budú naše piliere roadtripu a že ak bude možnosť zažiť a vidieť niečo viac, pôjdeme. A urobili sme naozaj dobre. Napríklad taký Houston a Dallas sme videli len cez okná kaviarní, lebo sme jednoducho nemali čas a energiu ich preskúmať viac. Zas napríklad v NASA Space Center by sme potrebovali ešte také 4 hodinky naviac, aby sme tam stihli pochodiť všetko. Ale nám to nevadilo, videli sme všetko, čo sme chceli, a zažili omnoho viac. Bol to môj najkrajší výlet a musím priznať, že sa mi tam páčilo viac ako v New Yorku.
Čo je dobré vedieť pred cestou?
Nebudem vás otravovať nudnými geografickými informáciami, stačí, ak (opäť) poviem, že Texas je veľký. Fakt, fakt veľký. A nielen krajina sa vám bude zdať veľká, ale všetko v nej 😀 Úplne najviac ma v tej veľkosti fascinovali obchody alebo budovy a ich parkoviská. Každý obchod mal vlastné parkovisko a nie také maličké na pár áut. Takže strach zo zaparkovania (ako to často býva v Európe) – tak na ten tu môžete zabudnúť. Neexistuje, že by ste nezaparkovali.
Texasania sú najzlatší ľudia, akých som stretla. Fakt bez srandy. Radi pokecajú, poradia a tešia sa s vami. Vybrali sme si veľmi dobrý čas (bez zámeru) na návštevu Texasu, pretože marec je nielen mimo ich turistickej sezóny, ale aj nadmerným horúčav, ktoré v lete majú. Jedna pani z ubytovania nám to potvrdila a povedala, že ako Texasania si to nesmierne užívajú, pretože v lete je to na nevydržanie.
Nebezpečná zver
V Texase žije veľa nebezpečných a jedovatých zvierat. Sama som nechcela veriť, aký dlhý ten zoznam je. No aby som vás hneď ukľudnila, za celý ten čas sme nevideli ani jedno. Môj najväčší strach bol z hadov (ako inak). Vedela som, že Texas je známy štrkáčmi, no netušila som, že majú až deväť druhov. Potom sú to pavúky, ako Čierna vdova a Hnedý samotár, takže dávajte dobrý pozor na všetky pavučiny a rohy izieb. Taktiež škorpióny (viac druhov), a tie najmenšie, na ktoré treba dávať extra pozor, a to Ohnivé mravce.
To by z tých jedovatých bolo asi všetko, ale nezabúdajte aj na tie nebezpečné ako medvede, rysy, krokodíly, diviaky a podobne. Priznávam, mala som veľký strach alebo skôr rešpekt. Snažila som sa naštudovať čo najviac informácií, ako sa správať, ak napríklad zbadám hada na turistickom chodníku (ak po dupnutí nohou neodíde, oblúkom ho obíďte), alebo čo robiť, ak ma niečo uštipne. Najväčší mýtus, ktorý k tejto téme je, že jed treba vysať alebo ranu priškrtiť. Ani jedno z toho, prosím, nerobte. Ranu treba nechať čo najviac voľnú, teda ak máte napríklad niečo obtiahnuté, treba s tým dole a ranu uvoľniť. Rovnako neprikladať žiadny ľad, maximálne ranu umyť vodou. Skvelo sú tieto informácie popísané tu.
Ako prvé po uštipnutí treba zavolať do najbližšej nemocnice alebo 911 a opísať, čo sa vám stalo. Určite sa vás budú pýtať, čo vás uhryzlo a ako to presnejšie vyzeralo (kvôli rôznym druhom). Pre mňa najviac ukľudňujúca informácia bola, že v nemocniciach majú protijedy, a tiež informácia, že ak vás had uhryzne, nemusí vypustiť automaticky aj jed, môže ísť o uhryznutie nasucho, pretože sa len bráni. V každom prípade však treba rátať s tým, že jed vypustil a do nemocnice sa dostať čo najskôr.
Všetky tieto zvery máte najväčšiu pravdepodobnosť vidieť práve v Národnom parku alebo jeho okolí. Najbližšia nemocnica je od parku vzdialená približne hodinu cesty a nachádza sa v meste Alpine. No vždy dávajte pozor na to, aby ste mali natankované auto. V Národnom parku je len jedna pumpa a druhá najbližšia je pri východe z mesta Terlingua. Môže sa stať, že pumpy nebudú fungovať, ako sa to stalo niektorý deň aj nám. Preto majte rezervu aspoň 250 km, môže vám to zachrániť život. Netreba sa spoliehať ani na to, že by vám pomohli okoloidúci. Keď sme tam boli my, park bol celkom prázdny a denne sme stretli možno 5 áut. A tiež dôležitá informácia – v Národnom parku nie je signál. Pomoc si nebudete vedieť zavolať ani vygoogliť, čo robiť. Všetko bude len na vašej dobrej príprave.
Možno to vyznie, že vás chcem veľmi poučovať či vystrašiť, no práve naopak, čím viac informácií budete mať, tým lepšie pre vás. Všetky potrebné informácie nájdete aj na stránkach Národného parku, ktoré pravidelne aktualizujú.
Platenie hotovosťou a kartou
Čítala som mnoho článkov, kde bolo písané, že v USA sa vám ľahko môže stať, že kartou nezaplatíte, ale je to blbosť. Pre istotu (lebo nikdy neviete) sme na letisku zmenili asi 300 €, aby sme mali v prípade potreby. Vôbec sme ich nepotrebovali a platili sme s nimi väčšinou prepitné, ale aj to viete dať kartou. Čo sa nám ale veľmi zišlo, bola kreditná karta. My ju nevyužívame, no vedela som, že minimálne pri požičiavaní auta ju budeme potrebovať, a tak sme jednu pred cestou vybavili. Nastavili sme na nej limit, na ktorý sme neskôr zabudli a pekne sa nám to vypomstilo.
Stala sa nám totiž taká zábavná vec, ako inak. Auto som nám požičala cez Turo.com, niečo ako Airbnb na autá v Amerike, za približne 883 $ s plným krytím a zaplatila som ho vopred kartou. Platila som všetko vopred, jednak bol veľmi výhodný kurz a ja som chcela mať všetko vybavené a zaplatené pred cestou. Lenže chlapík nám rezerváciu zrušil dva dni pred odletom. Dosť nepríjemná situácia, obzvlášť keď ceny prenájmu v tom čase boli raz tak vyššie.
Podarilo sa nám nakoniec nájsť podobné auto na Alamo.com za 1 474 $ so základným krytím pri nehode. Aspoň dačo, povedali sme si. Auto bolo potrebné zaplatiť na mieste a mne, samozrejme, v tom zhone balenia a všetkého úplne vypadlo, že platiť budeme kreditkou, kde máme nastavený limit 1 000 CHF (švajčiarska kreditka). Viete si predstaviť situáciu, že vstávate o 2 ráno, aby ste stihli ranný let o 6 z New Yorku, priletíte doobeda o 10 do Dallasu a na prepážke požičovne vám povedia, že kreditka nefunguje, debetkou to nepôjde a vo Švajčiarsku je 6 hodín večer a všetko zavreté? Asi hej, že? 😀 Krvi by ste sa mi nedorezali.
Problém však bol, že my sme vôbec netušili, prečo kreditka nefunguje… Lebo veď nevyspaté mozgy sme boli. Chvalabohu sme v banke mali kamaráta, ktorý (keď to došlo už aj nám) povedal, že problém je v limite. Zvýšili sme ho na 5 000 CHF, no po chvíli nám oznámil, že potvrdenie zvýšenia môže trvať 2-3 pracovné dni. Tých nadávok, čo sme uštedrili… mama mia 😀 Neostávalo nám nič iné, len ísť hľadať a pýtať sa do ostatných požičovní, či nemajú nejaké auto. Takto sme strávili asi 2 hodiny, pretože všade bolo milión ľudí a dlhé rady. Keď už sme skoro urobili online rezerváciu v inej požičovni, prišla nám sms-ka, že banka zvýšila limit na 2 000 CHF, čo znamenalo, že auto si budeme vedieť požičať. Bežali sme do požičovne, a keď platba prebehla, poriadne sme si vydýchli, že aj zamestnanci sa na nás zasmiali.
Keď k nám pani priviezla namiesto Fordu 150 Dodge RAM 1500, všetky nervy zmizli a my sme sa tešili ako malé deti. V požičovniach je to tak, buď dostanete auto, ktoré ste si objednali alebo podobné, no nikdy by vám nemali dať horšie. Na nás sa (konečne) usmialo veľké šťastie a dostali sme výrazne, výrazne lepšie auto, ktoré bolo novučké, moderné a v ktorom by sme v pohode prežili aj pár dní v prípade núdze. V Národnom parku bez signálu a pomoci sa vám to môže hodiť. Mimochodom, Američania sú výborní vodiči a premávka aj na 8-prúdovej diaľnici funguje perfektne.
Touto príhodou som trochu odbočila, ale aj o tom sú moje články. Príhody sa dejú, nám viac, ako by sme síce chceli, ale zvykli sme si 😀 Ešte aby som nezabudla, neviem, či to platí len v Texase alebo v celej Amerike, no na pumpách bolo možné platiť len kreditnou kartou, debetka nám nefungovala a po čase sme to aj prestali skúšať.
Internet & SIM karta
Vo väčšine prípadov riešim SIM kartu priamo na letisku a brávam si so sebou druhý telefón, aby som ju mala kam pichnúť, a tak si zdieľam dáta. Je to celkom otravné, ale nikdy som nehľadala iné spôsoby. Raz som u Aďy Zahurancovej videla, že používa aplikáciu Airalo, a tak som sa rozhodla ju pre tento trip využiť. Funguje to veľmi jednoducho. Cez aplikáciu si zakúpite eSIM kartu pre danú krajinu a vyberiete si balík dát. Ja som si dáta zakúpila ešte v Paríži na letisku a po pristáti som ich mala už aktívne. Bolo to veľmi praktické a najlepšie, čo som mohla urobiť. Keď mi dáta došli (spotrebu vidíte v aplikácii), jednoducho som zakúpila ďalší balík. Ak by ste túto aplikáciu chceli vyskúšať aj vy, s kódom NIKOLA0514 získate zľavu 3 $, a ja vďaka vám tiež.
Ceny
Určite vás bude najviac zaujímať, koľko nás celý tento výlet stál. Spolu s New Yorkom to bolo okolo 7 000 € za dvoch. Je to kopec peňazí, o tom potom. No zároveň sme si v niektorých veciach dopriali viac a tiež sme sa dosť stravovali v reštauráciách, pričom máme vo zvyku si skôr variť. Niektoré položky boli bohužiaľ drahšie, ako napríklad ubytovanie v Národnom parku za 900 €, čo bolo fakt dosť, ale iná možnosť nebola. Aj náš prenajatý Pick-up za 1 474 $ bol cez náš rozpočet, ale veľmi sme tento druh auta chceli. Dopriali sme si aj veľa zážitkov, na ktoré budeme spomínať celý život. Všetky ceny vám vypíšem postupne v článku. Ak vás zaujímajú ceny z New Yorku, prečítajte si článok, kde som ich podrobnejšie vypísala.
Itinerár na 12 dní
Niekto by možno povedal, že 12 dní na jeden štát je priveľa. Nám to však nevadilo. Vlastne, až teraz pri písaní som si uvedomila, že som presný počet dní doteraz nevedela. Vtipné, že? Ale mne stačilo len vedieť, že tam budeme veľa dní a bola som spokojná. Môžem vám pokojne povedať, že 12 dní na Texas nie je veľa, práve naopak.
Deň 1 – Prílet do Dallasu, ubytovanie sa a NBA zápas
Deň 2 – Dospanie jetlagu, nákup potravín vo Walmarte (do Národného parku), kávičkovanie a prechádzky v okolí
Deň 3 – Presun do Národného parku (cca 10 hodín)
Deň 4 – Spoznávanie okolia Terlingua, Homer Wilson Ranch a živá hudba v High Sierra Bar & Grill
Deň 5 – Obed v Chisos Mountain, túra k rieke Rio Grande a večerné grilovanie
Deň 6 – Obed v DB’s Rustic Iron BBQ (musíte ísť!), Tuff Canyon Overlook a Santa Elena Canyon
Deň 7 – Fossil Discovery Exhibition a túra Grapevine Hills k Balanced Rock
Deň 8 – Presun do Austinu (cca 9 hodín)
Deň 9 – Nákup kovbojských čižiem, starožitníctvo Uncommon Objects a ProRodeo Austin
Deň 10 – Presun do Houstonu (cca 4 hodiny), obed v The Hobbit Café a oddych
Deň 11 – Celodenný výlet do NASA Space Center
Deň 12 – Presun na letisko a večerný odlet domov
Takto v skratke vyzeral náš roadtrip po Texase. Nemali sme naplánovaných veľa miest, a to bol zámer. Ja som si chcela užiť Texas hlavne skrz zážitky. Nepotrebovala som vidieť každé mesto zblízka, stačilo mi ich vidieť aj cez okno auta, keď sme nimi prechádzali. Nechcela som ani vidieť všetko mimo nich, lebo, ja viem, že sa opakujem, ale Texas je fakt veľká krajina. Ja som chcela zážitky, ktoré doma určite nezažijem. Chcela som spoznať kultúru krajiny, vyskúšať ich povestné BBQ, kúpiť si kovbojské čižmy, vidieť ródeo a proste len tak byť. Na tomto zozname by som nič nemenila.
Dallas
Poďme teda na začiatok. Do Dallasu sme prileteli z New Yorku cez leteckú spoločnosť Delta. Inak poviem vám, dať si hambáč ráno o 6 v jedinej otvorenej reštaurácii na letisku (fast food Wendy’s) bolo fakt strašné 😀 Tento medzištátny let nás vyšiel na 250 € + 60 € za podpalubnú batožinu. Ak by vás zaujímala cena multicity letenky Basel – New York – Dallas – Basel, tá nás dokopy vyšla na 1 100 € s podpalubnou batožinou cez Air France, ktorý mali na túto trasu najlepšiu cenu. Celú trasu sme mali na jednej letenke, takže ak sa niektorý z letov zmenil (pretože sme mali viacero prestupov) alebo zrušil, dali nám hneď náhradný. Tiež sme celú cestu nemuseli riešiť vyzdvihnutie batožiny, čo nám šetrilo čas pri krátkych prestupoch, napríklad v Atlante, kde sme mali na prestup len 1,50 hod. a stihli sme to len tak-tak.
V Dallase sme sa ubytovali v najlacnejšom ubytovaní (135 € / 2 noci, link tu), ktoré som na Airbnb našla, pretože som si myslela, že tam nebudeme tráviť veľa času, a tak bolo jedno, aké ubytko máme. Nakoniec to bolo jedno z najkrajších, najfascinujúcejších a najpohodlnejších ubytovaní, aké som zažila. Dom bol plný krásnych starožitností, čo bolo pre mňa veľmi zaujímavé. Majitelia boli milí a ráno nám spravili kávu a poradili nejaké tipy v Národnom parku. Určite by som vám ho odporučila.
Večer nás čakal NBA zápas Dallas Maverick VS Golden State Warriors, na ktorý sme sa veľmi, veľmi tešili. Lístky nás vyšli na 270 € (kupovali sme pár mesiacov predtým) v takmer najvyššom rade. Ceny občerstvenia boli celkom prijateľné, veľké pukance s limonádou vyšli na 10 €. Auto sme nechali doma a zavolali si Lyft (ako Bolt u nás) za 10 €, lebo sme sa nechceli trápiť s parkovaním. Zápas bol skvelý zážitok. Odporúčam aspoň raz v živote zažiť, aj keď nie ste fanúšik basketbalu, pretože Američania dokážu robiť neskutočné šouky. Celé dve hodiny som sa bavila a na únavu z jetlagu som úplne zabudla. Domov sme si zobrali opäť Lyft za 15 €, na ktorý sme čakali asi 40 minút, pretože mesto bolo pochopiteľne dosť upchaté.
Druhý deň sme využili na nákup potravín na výlet do Národného parku. Síce sa tam dokážete prestravovať v reštauráciách, no nie je ich tam veľa a veľká časť z nich je mexická, pretože Národný park Big Bend leží na hranici s Mexikom. Všeobecne v Texase bolo hrozne veľa mexických reštaurácií (ak nerátam fastfoody). No a samozrejme sme nakúpili v slávnom Walmarte, čo môžem potvrdiť, že nákup tu je zážitok sám o sebe.
Tie gigantické 20 kg balenia ryže alebo 4 l majonézy ma dostali. Kúpili sme nejaké veci na raňajky (vajíčka, toast a cereálie s mliekom), niečo na obedy aj večere (ľahké cestoviny a niečo na gril) a kopec blbostí, samozrejme. Je to dobré miesto, ak chcete nakúpiť americké sladkosti a slané napríklad ako darčeky pre kamošov a rodinu. Najviac ma však šokovala kvalita mäsa a šuniek, ktoré aj keď sme kúpili najvyššiu kvalitu (alebo sme si to aspoň mysleli) chutili hrozne. Mäso sa nám rozpadávalo v rukách a tá šunka, ach 😀 Každopádne za taký nákup sme dali 130 €.
Zvyšok dňa sme strávili flákaním sa v kaviarňach, oddychom a nejakými povinnosťami na PC. Jetlag v New Yorku sme perfektne zvládli, no tým ranným letom do Dallasu sme to totálne posrali a hrozne nás to rozhádzalo. Večer sme sa ešte boli prejsť k rieke a k výhľadu na siluetu mesta. Išli sme spať veľmi skoro, potrebovali sme čo najskôr ráno vstať a vyraziť na cestu.
Národný park Big Bend
Cesta do Národného parku trvala približne 10 hodín aj s prestávkami na tankovanie a jedlo. Mimochodom, za celý trip sme pretankovali približne 300-350 €. Kým sme vyrazili na cesty, zastavili sme sa na kávu a donuty v Dunkin (18 €) a potom už rovno smer Big Bend. Hrozne sme sa tešili na cestu, pretože sme boli zvedaví, aký je Texas mimo veľkých miest. No a musím povedať, že cesta bola naozaj zaujímavá. Ono to totiž nie je také ako u nás, že vidíte len cestu a stromy okolo. Tu sme videli krásnu krajinu, ktorá bola raz ako z Marsu, raz krásne zelená, potom skalnatá a potom zas iná. Niekde cestou sme sa zastavili natankovať a rovno sme si struhli obedík v Panda Express, ktorú sme si v New Yorku zamilovali. Obed nás vyšiel na 22 €.
Jedna milá a vtipná príhoda, na ktorej sa môj manžel dobre baví dodnes. Americké trucky určite všetky dobre poznáte. Na diaľnici ich jazdilo hrozne veľa a mňa tá ich veľkosť neskutočne fascinovala. Takže vždy, keď nejaký išiel okolo, obzerala som sa. Raz ma jeden zaujal viac, a tak som povystrčila hlavu a zrazu som len zbadala siluetu ruky šoféra, ktorá mi kýva. Usmiala som sa, a kým som stihla zdvihnúť ruku, že mu odkývam naspäť, tak on začal hrozne milo a vtipne (áno, dá sa to) trúbiť, a ľudia neuveríte, ale mne normálne od šťastia vyhŕkli slzy 😀 Mňa to tak hrozne dojalo, to jeho milé gesto, úplne som sa cítila ako malé dieťa.
Bolo dôležité prísť na ďalšie ubytovanie ešte za svetla, pretože Terlingua, alebo mesto duchov, ako ho miestni volajú, je malé mestečko uprostred, v podstate ničoho, nie je tam veľká civilizácia. Najbližšie väčšie mesto je Alpine a je vzdialené hodinu od Terlingua. Ak by sme prišli za tmy, hrozilo, že by sa nám ubytovanie veľmi ťažko hľadalo. Dokonca mi počas cesty písala majiteľka, že majú výpadky elektriny, takže ak by sme prišli za tmy, bol by to dosť prúser. Chvalabohu sme prišli akurát na krásny západ slnka a elektrina fungovala, takže všetko dobre dopadlo.
Cez Airbnb sme si prenajali ubytovanie (link tu) za 900 € na 5 nocí. Nebolo to zrovna najmenej peňazí, no veľa možností v okolí nie je. Teda pokiaľ nechcete bývať viac ako hodinu jazdy autom od parku. Je tu veľa kempov, ktoré stáli v tomto období cca 200-300 €, ale je to len vyhradené miesto so spoločnými kúpeľňami. V kempoch si môžete prenajať aj glamping tenty, ktoré boli podobne drahé ako naše ubytovanie a nemali kuchyňu.
Pôvodne sme celý roadtrip chceli prejsť karavanom, no prenájom bol vyše 2 000 € (bez krytia a najazdených km), čo mi prišlo celkom dosť a navyše by sme mali problém so spaním v mestách, ktoré sme chceli tiež navštíviť. Nakoniec sme sa rozhodli pre požičanie si auta a prenájmu klasických ubytovaní aj za cenu toho, že prídeme o pekný zážitok z kempovania v Národnom parku. Keď to teraz tak rátam, v oboch situáciách by sme na tom finančne boli asi rovnako, teda ak beriem do úvahy, že auto nás nakoniec stálo o pár stoviek viac. Každopádne, na tento roadtrip s naším itinerárom bola rozhodne najlepšia voľba auto + ubytovania, pretože je to jednoduchšie a pohodlnejšie.
Naše ubytovanie bol v podstate odstavený karavan s terasou, vonkajšou kúpeľňou a práčovňou. Tá práčovňa bola veľký bonus a celkom aj luxus, lebo keď si pozriete fotky, boli sme uprostred ničoho, takže posledné, čo by som tu čakala, bola práčka. Karavan bol krásny a veľmi pohodlný. Jediné, čo mi robilo starosti, bola vonkajšia kuchynka (pretože tá vnútri nefungovala). Síce je v Texase teplá klíma, no ráno bolo len pár stupňov, takže doťahovania, kto pôjde urobiť raňajky, boli na dennom poriadku. Navyše bolo potrebné kuchynku po použití vždy upratať, aby tam neprišli škorpióny na návštevu.
Deň prvý (Terlingua, Homer Wilson Ranch a živá hudba v High Sierra Bar & Grill)
Prvý deň sme si dali trochu voľnejší. Vyspali sme sa, urobili si výdatné raňajky a zašli na kávu do kaviarne Espresso Y Poco Mas (jedna z dvoch kaviarní v Terlingua), kde bola príjemná atmosféra, dobrá káva a plno možností na raňajky či ľahký obed. Jedna káva tu stojí v priemere 5 $.
Bola sobota a v Terlingua to žilo. Na obed sa tu konali preteky čiváv (áno, dobre čítate 😀). Miestni si spravili jednoduchý event, kde sa zabávali so svojimi psíkmi. Neodolali sme a boli sme sa tam pozrieť aj my. Ako to Texasania prežívali bolo až fascinujúce, dobre, že si nevykričali hlasivky, keď držali palce svojmu miláčikovi či obľúbencovi. Pôvodne sme sa nechceli ani zastaviť, mysleli sme, že to bude hrozná blbosť, no nakoniec sme boli radi a dobre sa zabavili.
Kúsok od kaviarne sa nachádza reštaurácia Starlight Theatre, ktorá svojím zovňajškom pripomína skôr divadlo. Avšak hneď vedľa je ten najlepší darčekový obchod, aký som kedy navštívila. Dokázala by som tam stráviť aj hodiny a prezerať si všetky kúsky, čo tam majú. Ak by ste sa tu raz ocitli, nevynechajte ho, majú nielen originálne suveníry, ale aj oblečenie, knihy, miestne špeciálne potraviny a mnoho iného.
V karavane sme si uvarili rýchly obed, zabalili si ho so sebou a vyrazili sme do parku. Počas nášho pobytu tu malo byť rôzne počasie, a tak sme výlety plánovali vždy večer s ohľadom na aktuálne počasie, ktoré sa každý deň menilo. Vždy sme mali so sebou zbalené náhradné oblečenie (kratšie, dlhšie), niekoľko litrov pitnej vody a rôzne snacky. Do parku sme to mali autom cca 15 minút autom. Na začiatku parku je vstupná brána s milými rangermi, ktorí sa popýtajú pár otázok, dajú vám mapu parku a povedia základné informácie (tie budú aj na mapke). Za vstup platíte poplatok 30 $/auto (nie počet osôb, len auto), ktorý platí 7 dní. Lístok treba mať nalepený na čelnom skle, je to vaša jediná vstupenka a bez nej vás ďalšie dni nepustia.
Na tento deň sme si naplánovali len krátku túru k Homer Wilson Ranch, ktorá trvala dokopy asi 30-40 minút. Ranč je vidno aj z cesty, no je to pekná prechádzka a aspoň sme sa zoznámili s okolím. Hneď na začiatku chodníka sú tabule s informáciami o možnom výskyte Medveďa čierneho alebo Rysa červeného a s pokynmi, čo robiť, ak ich uvidíte. Nezabudnite, že ak uvidíte nebezpečné zviera, treba to nahlásiť rangerom pri odchode z parku. Pomáha im to pri lepšom monitorovaní zvery.
Nechápali sme, ako môžu Texasania chodiť po parku tak kľudne pri toľkých jedovatých a nebezpečných zvieratách, no potom nám to došlo. Vlastne je to podobné, ako keď my Slováci ideme do našich Tatier. Vieme, že sú tam medvede, rysy, diviaky a iné zvieratá, ktoré by nám ublížili, no neriešime. Rovnako ako oni. Takže sme sa dali viac do chillu a začali menej pozerať pod nohy a viac pred seba na okolitú prírodu.
Na prvý pohľad nás Národný park očaril. Napriek tomu, že patrí k najmenším parkom v Amerike, nemali sme vôbec ten pocit. Park mal 3 hlavné cesty (pre všetky vozidlá) potiahnuté do troch rôznych smerov, a tak sme mohli každý deň vyraziť do inej časti. Mal aj mnoho bočných nespevnených ciest, no na mnohé mohli len autá s pohonom 4×4, na čo sme pri zajednávaní auta trochu pozabudli. Každopádne, dali sa nájsť aj také, kde sme ísť mohli, a, kamoši, to bola paráda. Dobre sme si zajazdili a vyšantili sa. Aj pre tento pocit sme si požičali veľký pick-up a nie malé auto. Nechcem si predstaviť, ako museli v požičovni krútiť hlavami pri kontrole pneumatík, ale tak čo už.
Po túre sme sa ponáhľali na ubytovanie ugrilovať si večeru a vyfešakovať sa na večerný program. V Terlingua to v sobotu naozaj žilo a práve v reštaurácii Starlight Theatre mala začať živá hudba o 19:00. Žiaľ, keď sme prišli na miesto, nemali pre nás stôl, pretože sa robia rezervácie, a to sme, žiaľ, nevedeli, nikde to nebolo napísané (ale dobre vedieť pre vás). Po ceste na ubytko sme si všimli ceduľku s nápisom “Live Music Tonight” pri reštaurácii High Sierra Bar & Grill a hneď sme zabočili tam.
Užili sme si krásny večer a moje srdce od radosti takmer prasklo. Vyšlo mi to. Videla som živú hudbu v bare aj bez plánov a bolo to krásne. Majiteľ nám dal skvelé miesta s výhľadom na speváka. Objednala som si rum s kolou, ktorá bola v pomere asi 1:1, takže som išla domov celkom čipčirip, haha 😀 Duco si dal ich domáce pivo na odporúčanie čašníčky a tiež si pochvaľoval. Neskôr sme ľutovali, že sme sa najedli doma, lebo to jedlo, čo nosili, vyzeralo famózne dobre! Za dve pivá a drink sme zaplatili 14 $ a spevákovi za krásny večer a zážitok 10 $ do jeho klobúčika.
Deň druhý (obed v Chisos Mountain, túra k rieke Rio Grande a večerné grilovanie)
Druhý deň sme vstali skôr, dali si raňajky a išli na kávu. Boli sme skúsiť druhú kaviareň (nepamätám sa na názov, no bola na začiatku cesty k nášmu karavanu), no pohľad na dlhý rad stojaci na prekvapkávanú kávu nás odradil, a tak sme sa na päte otočili hneď pri vchode. Zastavili sme opäť v kaviarni Espresso Y Poco Mas, kde sme si zobrali kávu so sebou. Vlastne, každé ďalšie ráno sme zašli tam.
V Národnom parku Big Bend sa nachádza len jedna reštaurácia Chisos Mountains Lodge Restaurant, ktorá leží v strede parku. Chceli sme ju vyskúšať, a tak sme sa tam zastavili na obed. Za dva hambáče a nápoje sme zaplatili 41 €. Nie je to úplne najhoršia cena, no jedlo za to moc nestálo.
Po obede sme vyrazili k Rio Grande Village, kde sme nechali auto (na vyhradenom parkovisku) a vyrazili na túru. Tá trvala približne hodinu jedným smerom a dostali sme sa priamo k rieke Rio Grande. Zaujímavosťou je, že celá jej dĺžka určuje hranicu medzi USA a Mexikom. Kúsok autom je odtiaľ Boquillas del Carmen, kde môžete hranicu legálne prekročiť a zaskočiť si tak na chvíľu aj do Mexika. Inak pri výstupe z oblasti Národného parku smerom do Alpine sú hraničné kontroly, kde kontrolujú každé auto. Nebol problém ich prejsť, no sú celkom dosť zvedaví na turistov.
Túra bola krásna a aj počasie nám vyšlo, akurát veľmi silno fúkalo, takže odporúčam zobrať klobúk so šnúrkou, inak vám odpadne ruka z držania ako mne. Na fotkách si môžete všimnúť, že sme chodili celkom dosť oblečení, alebo skôr zahalení. Je to z toho dôvodu, že slnko je aj mimo hlavnej sezóny veľmi silné a je dôležité sa chrániť pred spálením aj úpalom. Najväčšou nutnosťou je pokrývka hlavy, Ducovi sme zabudli zobrať, a tak sme vo Walmarte kúpili obyčajný klobúk za asi 16 $, ktorý si nakoniec tak obľúbil, že v ňom chodil stále.
Chceli sme sa ísť okúpať do neďalekých Hot Springs, no už sme to nestihli, pretože večer sme si chceli spraviť ohník v ohnisku pri karavane a posedieť pri vínku a západe slnka. Nakoniec sme to trochu ľutovali, pretože fúkal strašne silný vietor a pri ohníku sa nesedelo až tak príjemne. No mali sme kopec nakúpeného dreva z miestneho obchodu a museli sme ho do odchodu minúť.
Deň tretí (obed v DB’s Rustic Iron BBQ, Tuff Canyon Overlook a Santa Elena Canyon)
Tento deň bolo asi najhoršie počasie. Hlásili dážď a bolo dosť chladno. V živote by som nepovedala, že v Texase vytiahnem svoje zimné merino od Woollies, no stalo sa. Keďže hlásili škaredé počasie, dali sme si ráno načas a vôbec sa neponáhľali. Zobrali sme si kávu, prešli sa miestnym cintorínom, z ktorého mi behali zimomriavky po chrbte a aj som si poplakala. Nerada ich navštevujem, no tak krásne ozdobené hroby som nikdy nevidela. Ľudia mŕtvym na hroby nosili ich osobné veci a veci, ktoré mali v živote radi, alebo im tam nechávali rôzne odkazy.
Kúsok odtiaľ je reštaurácia DB’s Rustic Iron BBQ, kde robia skvelé BBQ, ktoré v Texase musíte vyskúšať aspoň raz! Ja som si dala zmes troch rôznych a všetky možné prílohy. BBQ chutilo výborne a za tento obed sme zaplatili 71 € s nápojmi. Bohužiaľ, smútok z cintorína ma dostal viac, ako by som si priala, a vyústil do úzkosti a slabého panického attacku. Museli sme z reštaurácie odísť, a to skvelé BBQ si zabaliť so sebou. Bolo to nepríjemné, ale aj to sa občas stáva. Vďaka pravidelnej terapii už menej často. Tiež vďaka nej dokážem úzkosti výrazne lepšie zvládať ako pred ňou. Kým ja som sa snažila prísť na to, prečo úzkosť prišla (pretože cintorín bol len spúšťač) a ukľudniť sa, Duco nás pobalil a mohli sme vyraziť.
Cestou k Santa Elena Canyon je Tuff Canyon Overlook, ktorý je hneď pri ceste, tak ak budete mať minútku naviac, zastavte sa na chvíľu. Je to pekný a zaujímavý kaňon so zachádzkou asi na 5-10 minút. K Santa Elena Canyon môžete ísť dvoma cestami. Jednou klasickou pre všetky autá a druhou pre autá s pohonom 4×4. Tu sme naozaj dosť ľutovali, že sme ten pohon nemali, pretože jednak je tá cesta výrazne kratšia, ale aj zaujímavejšia.
Santa Elena Canyon je veľmi krásny a fascinujúci v tom, že jedna časť je mexická a druhá americká, pretože cez kaňon tečie práve rieka Rio Grande, ktorá určuje hranice. Na tejto túre sme stretli asi najviac ľudí za celý čas, a to ich aj tak bolo dokopy asi 15. Park bol v tomto období naozaj dosť prázdny a, úprimne, mne to vôbec nevadilo. Práve o to viac sme si to užívali. Vidieť park takmer prázdny v jeho prirodzenom prostredí bolo krásne.
Celkovo túra nebola náročná, vlastne žiadna z našich túr nebola náročná. Zámerne sme si nevyberali 4-hodinové, lebo veď aj načo. Výhľady sme mali krásne všade a vždy, a tiež sme neboli na také túry ani pripravení a riskovať sme to nechceli.
Deň štvrtý (Fossil Discovery Exhibition a túra Grapevine Hills k Balanced Rock)
Na tento deň som pripravila program, s ktorým som chcela Duca prekvapiť, lebo som vedela, že ho to veľmi poteší. Zastavili sme sa v kaviarni Espresso Y Poco Mas na raňajky a kávu a dali si so sebou zabaliť ich domácu Quesadillu. Za to všetko som zaplatila 30 €. Rozhodne to však nebol dobrý nápad, pretože syr sa nám v aute stihol za 2 hodiny pokaziť a môj žalúdok mal čo robiť, aby to zvládol.
Vybrali sme sa na posledný z možných smerov a tentokrát na sever parku. Oboch nás veľmi fascinoval park a jeho história, a tak keď som našla, že tam majú aj malú výstavu Fossil Discovery Ehibition, rozhodne sme sa museli ísť pozrieť.
Na tejto výstave sa dozviete, ako sa park formoval počas 130 miliónov rokov. Predstavte si, že len pár metrov od vás sú náleziská. Neuveriteľné, však? Výstava je otvorená nonstop a vznikla aj vďaka štedrosti jednotlivcov, korporácií a nadácií po celom svete. Má hodnotu 1,4 miliónov $ a opisuje mnoho príbehov hľadania skutočných fosílií, ktoré keď budete mať šťastie, môžete nájsť aj vy.
Potom sme išli na poslednú túru cez Grapevine Hills k Balanced Rock. Celkom ľahká hodinová túra s trochu náročnejším stúpaním na konci. Spoločnosť nám robilo asi 10 horských kamzíkov, kôz – ja netuším, čo to bolo. Pre mňa to bol len znak toho, že ak sú tu oni, v okolí môže byť aj rys, ktorý sa práve týmito kozami živí, a tak ma ich spoločnosť nie úplne tešila.
Bol to najteplejší deň zo všetkých, slnko poriadne pražilo, a preto bolo veľmi dôležité, aby sme boli celý čas dostatočne zakrytí a hlavne hydratovaní. Vypili sme asi tonu vody, nekecám. Sem sa inak dostanete po nespevnenej ceste bez potreby pohonu 4×4. Cesta však bola miestami dosť zničená a aj my sme s pick-upom mali čo robiť, aby sme na jamách nešúchali spodok. Z miesta sme vyrazili krátko pred západom slnka a keďže bol náš posledný, neponáhľali sme sa a užívali si ho. Pošantili sme sa s autom na prašných cestách, natočili nejaké videjká a urobili si krásnu fotku s autíčkom na pamiatku. To auto bolo proste skvelé!
Austin
Ráno sme si museli opäť privstať, pretože cesta do Austinu trvala približne 9 hodín so zastávkami. Odchádzalo sa nám veľmi ťažko. Národný park sa nám hrozne páčil a kľudne by sme tam zostali o 2-3 dni dlhšie. Ale ak by to tak bolo, nečakal by nás ten najlepší program celého roadtripu.
Po ceste sme sa zastavili na rýchly obed v Sonic, kde si jedlo objednáte podobne ako na drive v Mekáči, akurát že každé auto má svoj objednávací stojan, pri ktorom si nielen jedlo objednáte, ale aj ho tam zjete. Zo všetkých fastfoodov, ktoré sme v Amerike vyskúšali, mi tu chutilo najmenej. Takéto obedy nás dvoch vyšli vždy okolo 20 €, nejaké menúčko plus nápoj k tomu.
Na ubytovanie v Austine (95 € / 2 noci, link tu) som sa veľmi tešila, bol to taký ten klasický rodinný domček v peknej štvrti, ktorý vidíte v každom druhom americkom filme. Akurát, že nie každý majiteľ je rovnako skvelý ako jeho dom. Majitelia tak trochu zabudli povedať, že prenajímajú viacero izieb a miestami sme sa cítili ako v hoteli. Posteľ bola tak neskutočne nepohodlná, že som spala radšej na zemi, teda koberci, lebo Američania majú koberce potiahnuté všade, aj na schodoch. Úprimne, neviem, či som niekedy dala tak zlú recenziu akémukoľvek ubytovaniu.
Na druhý deň ráno sme vyrazili do centra preskúmať obchody s kovbojskými čižmami, ktoré som si chcela kúpiť na pamiatku. Vôbec som však nečakala, aké ťažké to bude. Netušila som, že každá čižma sedí úplne inak a vyskúšala som asi 30 párov. Našla som také, ktoré mi sedeli, aj sa mi páčili, no nebola som ochotná dať za ne 250 a viac $. Na druhej strane každý pár bol precízne spracovaný a tá kvalita bola fakt neskutočná. Nakoniec som odchádzala s prázdnou. A dobre tak, bola som trochu smutná, ale aspoň mi ostalo viac peňazí na ďalšiu zastávku.
Starožitníctvo Uncommon Objects v Austine rozhodne nemôžete vynechať. Nevadí, ak sa do starožitností nevyznáte alebo ich nezbierate. Tento obchodík je krásny zážitok sám o sebe s toľkými pokladmi, že by ste tu pokojne mohli stráviť aj celý deň. Len nám to trvalo asi 2-3 hodiny, a to ma už Duco hnal, lebo bol hladný a chcel ísť obedovať. Podľa recenzií na Googli to tu bolo trochu drahšie, no ja to veľmi nemám s čím porovnať. Je pravda, že bolo ťažké nájsť niečo len za pár dolárov a sumy sa hýbali väčšinou od 10 $ vyššie aj za menšie veci.
My sme si odtiaľto odniesli krásny starožitný fotoaparát, ktorý, ak by som doň zohnala film (čo sa asi nestane), tak by mohol fungovať. Druhú vec som si odniesla z trochu netradičného miesta, a to z WC, pretože aj tam mali nejaké kúsky. Našla som tam staré ručné počítadlo, ktoré dodnes funguje a už teraz vidím, ako sa bude krásne vynímať na poličke v novom byte v Prahe. Kúpila som si aj pár poštových známok, čisto len zo zvedavosti, či by o pár rokov mohli mať nejakú hodnotu.
Večer nás čakal za mňa najlepší program celého roadtripu. Pár dní pred odletom som googlila posledné informácie. Nedalo mi to, a pozrela som, či sa nekonajú nejaké ródeo šou v oblasti Houstonu. A našla som, akurát že v Austine asi dve hodiny vzdialený od Houstonu no po ceste doň. Kvôli tomuto programu som preplánovala itinerár aj ubytovania, aby sme ho stihli. Ide totiž o ProRodeo, o ktorom som hovorila už na začiatku článku. Neskutočne som sa tešila, že sme stihli záver podujatia a hlavne, že boli stále dostupné lístky. Hrozilo totiž, že možno budeme sedieť aj úplne oddelene, tak bola hala vypredaná. Nakoniec sa mi podarilo nájsť miesta, za ktoré som zaplatila 98 €.
Ródeo začínalo o 19:00, ale v rámci ceny lístka sme mali aj vstup do celého areálu, kde sme sa mohli ísť pozrieť na výstavu dobytka, preteky prasiatok, miestny trh alebo navštíviť zábavný park. Prišli sme asi okolo 17-tej večer a pozreli všetko, čo sa dalo. Na trhu mali krásne výrobky a dodnes ľutujem, že som si nekúpila tú sukňu, po ktorej som tak pokukovala. Vonku som si zobrala citrónovú limonádu za 8 $, ktorá hrozne dobre chutila, asi pre všetok ten cukor, ale bolo mi to jedno. Už mi len chýbali pukance do druhej ruky a bola by som najviac spoko, no tie sme nestihli kúpiť pre dlhé rady. Mala som pocit, že pre Američanov bolo občerstvenie dôležitejšie ako začiatok podujatia hocikde.
Celú dobu, čo píšem tento článok, som premýšľala, ako vám opíšem práve zážitok z ródea, ktorý bol, ja neviem, neskutočný, famózny, vzrušujúci, napínavý, energetický, neuveriteľný? Asi tam by som to v skratke opísala. Veľmi som si to užila. Nič lepšie som v živote nezažila. Srdce mi búšilo od vzrušenia, že tam môžem sedieť a sledovať to celé na vlastné oči. Neuveriteľné. Mne sa totiž splnil veľký sen. Prisahám, že od šťastia mi aj slzička vyšla.
Program trval 2 hodiny a ani neviem ako a bol koniec. Šou bola úžasná, najviac sa mi páčilo, ako návštevníci podporovali každého súťažiaceho, a tá atmosféra bola, no, neuveriteľná. Rozhodne najlepší zážitok v mojom živote. Po šou nasledoval koncert, ktorý bol v rámci vstupenky, no vidieť sme ho nechceli, ale iná možnosť lístka nebola. Chvíľu sme ostali, kým sa hala vyprázdnila, a išli sme aj my. Do Austinu však prišla poriadne silná búrka a náš problém bol, ako sa čo najrýchlejšie dostať do auta, ktoré sme od hlavnej brány mali poriadne ďaleko. Za parkovanie tam sa platilo 20 $ na mieste. Zmoknutí a príjemné unavení sme celú cestu na ubytovanie prekecali o zážitkoch z ródea.
Houston
Houston, máme problém. Veru, čakala nás posledná zastávka roadtripu a mne bolo hrozne smutno, lebo som nechcela ísť domov. Texas som si úplne zamilovala. Pri každom voľnom pozemku som sa Duca stále pýtala: “Kúpime si tu ranč?” 😀
Do Houstonu sme dorazili poobede za necelé 4 hodinky a namierili sme si to rovno do reštauráciektorú som našla v jednom článku ako zážitkovú reštauráciu pre milovníkov knižnej série Hobbit. Za famózny obed sme zaplatili 53 € a vôbec sme to neľutovali. Toto bola jediná reštaurácia, ktorú som vygooglila a do ktorej som naozaj chcela ísť. Celý čas sme sa v Texase stravovali spontánne a až na miestach sme hľadali, aké možnosti máme. Pred cestou som si uložila pár fastfoodov, ktoré mi poradila kamoška, ale nakoniec sme to nechali tak a jedli, na čo sme mali práve chuť. Alebo čo bolo dostupné. Niekedy sa to podarilo, niekedy nie a blúdili sme po meste ako tajtrlíci.
Po výdatnom obede sme išli na naše posledné ubytovanie (85 €, link tu), ktoré bolo trochu ďalej od centra, ale opäť to bol krásny rodinný domček. Majitelia boli deduško s babičkou, a boli to nesmierne zlatí a priateľskí ľudia. V cene ubytovania sme mali aj malé raňajky, čo som si najskôr vôbec nevšimla, ale milo to potešilo. Neskôr sme zašli do najbližšej kaviarne na kafíčko a zvyšok večera sme oddychovali a ja som už aj trochu balila veci, aby som vedela, koľko miesta nám ešte ostáva na sladké suveníry.
NASA Space Center
Nasledujúce ráno sme si dali malé raňajky, ktoré nám majiteľ pripravil a chystali sme sa na náš posledný výlet. NASA Space Center sme mali od ubytovania asi hodinu cesty, takže sme sa cestou tam zastavili ešte na rýchly obed v Panda Express. Vstupenky som, bohužiaľ, nevedela kúpiť vopred, pretože bol problém s kartou. Ani po kontaktovaní podpory mi pomôcť nevedeli, vraj je to bežný problém zahraničných turistov. Je teda potrebné si ich kúpiť na mieste, čo je však obrovská škoda, pretože lístky síce kúpite, no môžete si priplatiť za exkurzie naviac, ktoré, ak neprídete medzi prvými, budú nadobro vypredané.
To sa stalo v našom prípade a bola som poriadne vytočená, pretože najviac som chcela navštíviť riadiacu miestnosť a štartovaciu plochu, odkiaľ riadili napríklad prvý let na Mesiac. Škoda veru, no čo už s tým. Všeobecne som bola z celej návštevy poriadne sklamaná, takže mi prepáčte, ak budem trochu viac negatívna, ale nedá mi to. Hneď po vstupe vidíte milión možností, kam sa vybrať, no ani jednu navigačnú tabulu alebo ideálny smer prehliadky. Páčilo sa mi, že pri výstavách mali aj interaktívne veci, no buď boli zdeformované nevychovanými deťmi alebo vás tam tie deti nechceli pustiť. Nahnevala ma aj iná vec. Počas prehliadky sme videli dva rady, jeden na návštevu riadiacej miestnosti (kam sme nemali vstupenky) a druhý dlhší, ale netušili sme na čo. Postavili sme sa tam, že veď skúsime, prinajhoršom nás vyhodia.
Keď sme sa dostali na rad, zistili sme, že sme poslední cestujúci shuttle vláčikom k rakete Saturn V. Uf, tesnotka, povedali sme si. Ale mňa viac prekvapilo, prečo nám nikto pri vstupe nepovedal, že tam môžeme ísť. Ja som totiž potom zistila, o aký vláčik sa jedná a na nete (keď som sa snažila kúpiť vstupenky) som našla len možnosť si zarezervovať konkrétny čas na tento vláčik, a tak som automaticky predpokladala, že nemôžeme ísť. Nikto tu však nekontroloval vstupenky, ani sa neorientoval podľa času. Kto prv prišiel, ten išiel.
Čo sa ale týka informatívnej výstavy, alebo ako to nazvať, tá bola skvelá. Bolo zaujímavé vidieť niektoré rakety takto zblízka a celú ich mechaniku a príbeh. Za lístky sme zaplatili dokopy 90 €. Vnútri nájdete aj foodcourt s kaviarňou, ktorá moje nervy trochu osladila. Prišli sme o 12:00 a boli sme do záverečnej 17:30. Potrebovali by sme minimálne ešte pár hodín, aby sme to tu obehali celé.
Napriek môjmu nepríjemného zážitku vám návštevu rozhodne odporúčam. Napríklad Duco si to tu užil na 110 %, aj cez všetky nepríjemnosti. To len ja som očakávala od toho viac, lebo aj Múzeum čokolády Lindt v Zürichu bolo lepšie organizované ako toto, a to ma sklamalo. No každopádne je to kus histórie, a ak budete v Texase, zastavte sa.
Cestou na ubytovanie sme si užívali posledný západ slnka. Do postele sme ľahli úplne zničení a zobudili sa až ráno. Majiteľ nám opäť pripravil malé raňajky a bol čas sa rozlúčiť. Zastavili sme sa ešte na kávu a vyrazili rovno na letisko do Dallasu. Cesta trvala asi 3-4 hodinky. Odlietali sme z iného letiska ako toho, kam sme prileteli (Dallas má dve letiská). No hej, nepozrela som to dobre, ale bolo neskoro na zmenu. Jednoducho sme auto vrátili na letisku Fort Worth a taxíkom sa odviezli za 20 $ na Love Field. Samozrejme, prvá otázka taxikárky bola, či sme netrafili letisko, lebo sa to turistom stáva dosť často. Stále nás to vyšlo lacnejšie, ako vrátiť auto na inom mieste, aj keď sú letiská od seba len pár desiatok kilometrov. Navyše sme leteli až večer, takže sme mali dosť času na takéto zdržanie sa.
Čo dodať na záver? Vidieť a zažiť Texas bola najlepšia vec v mojom živote. Kľudne by som si to celé zopakovala znova a znova a znova. Aj by som sa tam presťahovala, ak by to bolo také ľahké. Vlastne hocikam do Ameriky, pretože sa mi tam veľmi páčilo. Je to tam úplne iné ako v Európe, a kto v Amerike už bol, vie, o čom hovorím. Ďakujem, že ste na tento článok tak dlho počkali a dočítali ho až do konca.
Ahoj a cestovaniu zdar!
Nika
